Uško, budeš nám chýbať

Uško

Kde bolo tam bolo, bol jeden zakrslý králik, ktorý od mojej mamči dostal meno Uško. Uško mal údajne tri mesiace a bol zakúpený z obchodíku z názvom Pet Center v obchodnom centre Optima situovanom v mojom rodnom meste, v Košiciach. Uško bol útleho vzrastu a moju maminu si týmto ihneď získal. Zaujal ju však aj svojím "fľakatým" sfarbením - kombináciou svetlohnedo-ryšavej a bielej farby. Pacičky mal úplne maličké, ňufáčik taktiež. Bez dlhých ušiek by schúlene vyzeral ako taká huňatá gulička. Aj očká mal nevýdané - neboli čistej tmavohnedej farby. Okolo zreničky krúžila sivo-modrá nádhera. Uška sme k nám priniesli 27.8.2017.

U nás doma nastal veľký ošiaľ. No dobre, bol taký primeraný, ale boli sme nesmierne šťastní, že sme k sebe prijali ďalšieho člena rodiny. Kúpili sme mu prenosnú klietočku modrej farby, v ktorej som ho prvýkrát uvidela, keď mi ho mamka spred dverí od bytu podala. Ihneď som odfotila dve fotografie a rozoslala ich svojim najbližším. Nie preto, že by som sa chcela pochváliť. Poslala som im ich preto, pretože som sama nemohla uveriť tomu, čo sa v tej maličkej modrej klietočke na mojej posteli hýbe a ňuchá vzduch navôkol. Kúpili sme mu však aj poriadne veľkú klietku! V tej sa určite cítil ako kráľ. A potom prišli klasické vecičky - misky na jedlo, potrava, miska na vodu, domček, seno a iné ...

Pôvodne sme si mysleli, že ide o samičku, ale opak bol pravdou. Dozvedeli sme sa tak presne pred týždňom, vo štvrtok, 31.8., keď sme ho šli zaočkovať k pani veterinárke MVDr. Darine Pileckej na sídlisku Nad jazerom. Pani veterinárku poznáme už dlhšie, niekoľko rokov k nej chodia starká so psíkom Habim a krstnina sučka Lily tam už tiež párkrát bola :) Chudáčik sa na nás hneval a nechcel sa na nás ani len pozrieť. Potom sme sa však zasa udobrili, a všetko zlé bolo zabudnuté.

Ach, to boli chvíle zbierania bobkov a utierania pišaníc. Neraz som si v duchu pomyslela ,,Ach, zasa?! Samý bobek! Uškooo ... ". Ale, samozrejme, v dobrom, a taktiež so štipkou humoru a pousmiatím sa. Čo by som za tie bobky a cikanice teraz dala ...

Nehovoriac o bezsenných nociach. O tých som ešte ani nemukla, že? Keď si zmyslel, že si obrúsi zúbky o tyčinku - tak sa aj stalo. Keď si zmyslel, že si chce poskackať - tak sa aj stalo. Keď si zmyslel, že chcel ísť von z klietky - tak sa .. teda nestalo, pretože o 4:30 ráno ešte spíme, haha. Samozrejme, vždy, keď som ho začula, prihovorila som sa mu a aj vtedy, keď si robil svoje. Konečne som mala niekoho, s kým si môžem takto pokecať. Svojho malého brášku ♥ 4:30, to bol jeho čas :)

Pamätám si, ako cupital po byte - samozrejme, s naším značka hlavne nenápadne dozorom. Ako cupital sem a tam, schúlil sa do rohu a zaspinkal, naťahoval sa po stenách, chystal sa nenápadne okuskovať káble, moju posteľ, všemožné mäkké aj tvrdé veci, moje sójové mlieka, chladničku ... Avšak u nás nemal šancu! Náš byt sa premenil na nepremožiteľnú pevnosť, ktorá znemožnila prístup k akémukoľvek káblu, zástrčke, norke, či samotnému zdroju energie. Bezpečnosť nadovšetko. Ale mal si kde skackať, to sa nebojte. Len sme ho uchránili pred všetkým, čo by mu mohlo akosi ublížiť. Jeho najobľúbenejším a žiaľ aj posledným miestom odpočinku sa stala strecha domčeka a náš červený huňatý koberec v obývačke, na ktorý sa rozvalil sťa by lekvárik.

Všetko sa zdalo také krásne, boli sme šťastní. Napokon sa však objavili akési čudesné príznaky. Vytáčanie hlávky doboka, škrípanie zubami, únava, nechuť. Taktiež sa prihodilo niečo, vďaka čomu si zajačik zlepil chĺpky dokopy a tie museli ísť preč. Vtedy sme navštívili druhého veterinára, keďže tento mal dlhšiu zmenu. Všetko bolo v poriadku, no akonáhle sa mamina odhodlala dať Uška do klietky ... stal sa z neho kapor. Začal sebou trepotať, otvárať papuľku, hlavu zaklonil. Vyzeral sťa by mŕtvy. Domnievali sme sa toho najhoršieho - nebodaj nejaká mŕtvica? Infarkt? Po rozume nám chodilo čokoľvek. Nakoniec však rodinka odišla s tým, že to nič nie je. Možno to veterinár naozaj nevedel alebo netušil - to už nevieme a nezistíme. Žiaľ.

Keď mi ho mamka pri príchode v maličkej modrej klietke podala, ihneď spustila nárek a vysvetlila mi všetko, čo sa odohralo. Povedala som si, že je to druhá návšteva veterinára v krátkom čase a môže to byť vysvetlené práve tým - návalom stresu napríklad. Opatrne som ho vybrala a vložila do klietky. Schúlil sa do guličky a ostal na jednom mieste. Hmm .. možno sa na nás opäť hnevá. Po takej hodinke a pár zajačích krôčkoch sa posmelil a odhodlal aj na pár poriadnych zajačích krokov. Papkal, pil, skackal, spinkal. Nedalo mi to a tak som ho pohladila a začala sa sním rozprávať. Všetko sa zdalo byť v poriadku - V Š E T K O.

Keď som išla zaľahnúť, bolo niečo okolo 0:05 hod. Keďže bol spln, nevedela som ani oka zažmúriť. Teraz, keď píšem tento článok, nespala som presne 24 a pol hodiny. Update 8.9. - nakoniec som to dotiahla do 37 hodín bez spánku. A teraz vám vysvetlím prečo. Zajko Uško si skackal, počula som, ako papká trávičku a ako pije. Keď som išla okolo pol druhej na toaletu, zapla som si na mobilnom telefóne baterku a troška ju stlmila. Pristúpila som ku klietke a bola som zhrozená. Uško chrčal.

Okamžite som išla zobudiť maminu. Trošku sme sa s ním pomaznali - naozaj iba jemne, asi dve-tri pohladenia - a snažili sme sa mu prihovárať. Napokon sa to trošku zlepšilo a šli sme si opäť ľahnúť. Potom to začalo znova, ale bolo to o čosi intenzívnejšie. Mamča spala, ja som ostala na nohách a bola pri klietke. Videla som ho pri dvierkach, čudne opretého, čumáčik sa mu dotýkal plastu. Povedala som si, že je to čudné, pretože táto póza musela byť minimálne troška nepríjemná, keďže si ho jemne búchal o ten plast, v ktorom stáli dvierka. Otvorila som ich teda a zajka jemne posunula. Už vtedy sa mi zdalo, že je akýsi čudný.

Šla som teda opäť na toaletu, nakukla do izby, že pozriem, ako mu je a opäť zobudím mamču. Čo som však uvidela, ma vyviedlo z miery a zrýchlilo sa mi dýchanie. Zajačik bol otočený naopak, plytko chrčal, hlávku mal sklonenú a ... nakláňal sa do strany - doľava. Okamžite som zobudila rodinku - vtedy bolo pol štvrtej ráno.

Rozmýšľali sme, čo urobíme. Náhlila som ich, že treba niekomu zavolať - ihneď. Napokon sme sa rozhodli ísť na Univerzitu veterinárneho lekárstva a farmácie v Košiciach, kde mala byť dostupná aj veterinárna pohotovosť. Keď som dala zajačika do klietky, vyzeral už biedne ... Len sa mimovoľne mykal a mal kŕče. Neskutočný pohľad. Neprajem niečo také zažiť nikomu. Ako sa bezmocné zvieratko trepe a nevie, čo sa s ním deje, nevie to zastaviť a ani vy mu neviete pomôcť.

Vrátnika sme sa opýtali, či môžeme využiť služby tejto Univerzity, že je to mimoriadne naliehavé. Otvoril nám bránu a dal inštrukcie, kde pomoc hľadať. Keď sme dorazili, nik tam nebol. Zaklopali sme teda na jediné osvetlené okno v objekte. Čakali sme asi dve-tri minúty, pokiaľ sa pán vrátnik unúval vôbec prísť. To sme ešte nevedeli, že je I B A vrátnik.

Opýtal sa, čo je vo veci, čo je malému a tak. Prezeral si ho, prehodil ho niekoľkokrát v klietke. Mala som sto chutí mu tie paprče trepnúť, ale povedala som si, že asi vie, čo robiť. Prekvapilo nás, keď nám oznámil, že vyšetrenie bude stáť 40€ a že môže S K Ú S I Ť kontaktovať lekárku, ale pochybuje, že mu pomôže, že je to zbytočné, má s tým skúsenosti. V R Á T N I K. Takto sme stratili asi dokopy päť minút, s volaním doktorke asi ďalšie tri.

Nakoniec si nás vypýtala k telefónu - mamčin priateľ jej opísal všetko, čo sa dialo. Akú odpoveď sme po asi troch či štyroch minútach dostali? Ona neošetruje zajace, ale iba psy a mačky. Čože?! Č O Ž E?! Po pomaly ďalších piatich minútach, čo som bezmocne hľadela na to zúbožené zviera, sa dozviem TOTO???! Kurvňa! Tak nám aspoň hneď povedzte, že neviete, nemôžete nič robiť. Už sme mohli volať inému za ten čas. 

Ako som sa napokon dozvedela, keď som si prehliadala ich stránky pod sekciou "Klinika malých zvierat", naozaj je tam spomenuté, že je iba pre psíkov a mačičky. Wau .. Keď už na hlavnej "veterine" nevedia, čo s králikom, tak ja už potom neviem :( Áno, určite sme boli aj my vystrašení a reagovali sme možno trošku upjato. Je to však v týchto situáciách úplne normálne myslím si.

Jedna rada pre vás, čo sme napokon mohli urobiť aj my ešte predtým, ako k niečomu takémuto došlo - vyhľadajte si všetkých veterinárov vo vašom okolí, opíšte si ich adresy, telefónne čísla a poznačte si, ktorí z nich poskytujú aj pohotovostné služby. Väčšina ich ponúka. Ale pripravte sa na to, že ani títo vám nemusia v danej chvíli zdvihnúť telefón. Možno si, žiaľ, práve odskočili, nepočujú vyzváňanie alebo tvrdo spia. Všeličo je možné. Ja len pevne verím, že žiaden z nich to neurobil a neurobí úmyselne. Takýto ľudia v takejto oblasti snáď nepracujú. A ešte dodám, úplne bez posmechu a irónie, čisto pre dobro iných maznáčikov, že verím, že pod malé zvieratá - psy a mačky - patria aj napríklad argentínske dogy a podobne. Pretože potom už naozaj neviem, kde chodiť s takýmito miláčikmi a to by bolo už naozaj smutné :(

Update, 8.9.2016 ~ Ako som sa dozvedela od kamaráta, na danej klinike poskytujú vyšetrenia aj malým miláčikom. Bol tam totiž so zajom aj on, presne to ráno, keď sme stratili svojho Uška. Každopádne ma táto informácia teší, pretože aj na ich oficiálnych internetových stránkach som našla informáciu, že ošetrujú iba psíkov a mačičky. Teší ma, že aj iných menších miláčikov :)

Okamžite sme sadli do auta a obvolávali ďalších, ktorých sme našli. Nedvíhali, poprípade nám dávali dlhočízne prednášky o tom, čo to môže byť. Keď sa napokon spomenuli peniaze za príchod na ich kliniku, prístup už bol odrazu iný, ba priam aj prívetivejší! Nie, nie je to o peniazoch. Ale myslím si, že ak niekto veterinára budí o štvrtej hodine ráno, asi je ochotný urobiť čokoľvek a chce vidieť ľudí konať, nie viesť bezvýznamné monológy, keď mi to úbohé zviera umiera na kolenách.

Nakoniec sme kontaktovali veterinárku pani MVDr. Darinu Pileckú, ku ktorej sme šli ako k prvej za účelom očkovania. Bola ochotná prísť a nám konečne svitla nádej. Bolo 4:25 alebo 4:28. Takmer hodina neskôr. Cestami sme uháňali ako o život. Na pani veterinárku sme síce ešte niekoľko minút čakali, ale aj ona je iba človek. To sa proste musí chápať. Nakoniec prišla jej kolegyňa, MVDr. Eva Kurimská. Ďakujeme jej za jej ochotu prísť a hlavne pomôcť.

Králička si začala obzerať, počúvať ho, pýtala sa otázky, na ktoré sme promptne odpovedali. Vyzeralo to, že sa to podarí, že sa mu pomôže. Áno, vyzeralo. Pozerala si akýsi diár či príručku, neviem to identifikovať, a začala si prezerať lieky. Moje zreničky boli maximálne otvorené, bola som vzrušená, že je tu nádej! Ba priam aj dýchať som zabudla! Zrazu sa však králiček na stole začal mykať, hlávku zaklonil dozadu, labky sa mu natiahli, celý sa čudne prehol. Rýchlo sme upozornili pani veterinárku, ktorá k nemu pribehla so zhrozením v očiach. Vtedy sme už vedeli, že odtiaľto s Uškom už domov nepôjdeme. Sklopeným pohľadom na nás pozrela, no my sme už vedeli, ktorá bije a odpovedali sme ,,Áno, bude to tak lepšie.". Áno, podala sa mu injekcia. Nech si hovorí kto chce čo chce, takto vidieť zvieratko trpieť je hrozné. Ani správne adjektíva k tomu doteraz nájsť neviem. Toľká beznádej a zármutok, že maličký by možno prežil, kebyže sa to podchytilo oveľa skôr.

Čo sme sa nakoniec dozvedeli, králika sme už choručkého s najväčšou pravdepodobnosťou odkúpili. Pravdepodobne išlo o nejaký druh nervového parazita, ktorý kompletne prebral kontrolu nad králičkom. Presné latinské názvy ani diagnózu vám už neupresním, vtedy sa moja myseľ vypla a sledovala som bezvládne telíčko, ako tam leží. Ako je mu už lepšie a netrápi sa.

Týmto článkom som si chcela uctiť a pripomenúť pamiatku nášho zajačika, Uška. Tiež by som chcela upozorniť na to, aby ste si poriadne premysleli, od koho králiky a zajačiky kupujete, i keď dnes je už ťažké nájsť tie správné. Nehovorím, že choré zvieratká sú zlé, ale myslím si, že zbytočne by trpieť nemali. Som rada, že sme mu aspoň takto trošku spríjemnili posledné dni a ja pevne verím, že mu bolo u nás aspoň o trošku lepšie a útulnejšie.

Spozornela by som aj pri výbere ďalších králikov zo zverimexu, kde sme ho kúpili my. Je možné, že aj ostatné sú nakazené a bola by škoda, veľká škoda vystaviť ich rovnakému utrpeniu. Hlavne ak boli spolu v dlhšom kontakte. Tým nechcem povedať, že je daný obchod na vine - to nie. Ani oni nemuseli vedieť, čo týmto chúďatkám je. Možno naozaj iba niekto pochybil. Žiaľ, minimálne jedno zvieratko to už stálo život. Možno si ako dušík pohopkáva stále po našom byte a navôkol nás sú neviditeľné dušie bobky. Ešte stále cítim vôňu ten sladkej trávičky a teplo jeho malého telíčka. Ách jo.

Taktiež by som bola rada, ak by ste akceptovali moje súčasné pocity a nálady. Týmto článkom som určite nechcela nikoho dehonestovať, uraziť či nebodaj očierniť. To nie. Chcem len, aby si ľudia vážili to, čo doma majú, a taktiež sa tomu patrične venovali a hlavne aby sa o to starali! Taktiež chcem prispieť k tomu, aby sa možno niektorí z vás z týchto chýb či nedostatočnej pozornosti alebo málo informácií poučili a dopredu si niečo naštudovali. My sme si naštudovali snáď všetko možné, odborné aj neodborné texty. A stalo sa. Pravdepodobne ešte predtým, než sme si vôbec zajačika vyhliadli.

Okrem Uška mi je veľmi ľúto aj mojej maminy, ktorá to nesie veľmi zle a od rána vzlyká. Viac k tomu nenapíšem, každopádne je to veľmi zlé. A ak ste došli až sem, ďakujem veľmi pekne za prečítanie. Urobili ste radosť nielen nám, ale určite aj Uškovi :)

Would you like to leave a comment?

Thank you for every lovely comment, visit nad follow ♥
If you want to follow each other, lemme know. I will follow you asap :)

Love you all ♥
Have a nice day ! ;)